Farnosť Bolešov

Starostlivý pastier Bolešovskej farnosti - JÁN MIHÁLYFY

jan mihalyfyPán farár Ján Mihályfy (Ján Mihályfy sa narodil v Zlatých Moravciach 23. januára 1869, pochádzal však z Veľkých Janíkoviec pri Nitre. Pôvodne sa volal Paulík, ale ako dieťa stratil otca a matka sa vydala za Michalčíka, ktorý si pomaďarčil meno na Mihályfy. Gymnaziálne a teologické štúdia absolvoval v Nitre, kde bol 31. júla 1893 ordinovaný za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Kysuckom Novom Meste v období od 31. 7. 1893 do 10. 10. 1894, potom od 10. 10. 1894 do 15. 7. 1896 bol menovaný dočasným administrátorom v Klátovej Novej Vsi, odtiaľ v rovnakej funkcii odišiel do Kostolnej Vsi, kde sa zdržal len veľmi krátko a ešte v tom istom roku sa dostal ako administrátor do Podhradia pri Prievidzi, kde pôsobil do 15. 7. 1897. Odtiaľ odišiel do Hornej Marikovej, kde bol do 25. 5. 1900, stade bol preložený za administrátora do farnosti Visolaje. Prostredníctvom výmeny 15. 7. 1911 získal farské benefícium v Bolešove, kde pôsobil až do svojej smrti 30. júla 1943.) sa teda farárom farnosti Bolešov stal 15. júla 1911, potom ako sa vymenil s predchádzajúcim administrátorom farnosti Antonom Kulliffajom(*1855 Považská Bystrica, ord. 1879, † 16. 7. 1919), ako kaplán pôsobil v Lysej pod Makytou 1879-1880, ako kaplán, potom dočasný administrátor a opäť kaplán v Uhrovci 1880-1885, kaplán a dočasný administrátor v Ilave 1885-1891, dočasný administrátor, potom kaplán v Pruskom 1891-1898, 1898 dočasný administrátor v Hornom Sŕni, 1898 - 1904 kaplán v Pruskom, 1904 – 1911 dočasný administrátor vo Vysočanoch, potom kaplán v Pruskom a administrátor v Bolešove, 1911 – 1919 administrátor Visolaje.) Je autorom zatiaľ najstaršej zachovanej kroniky farnosti. Viedol farnosť v pohnutých obdobiach prvej a druhej svetovej vojny a je iniciátorom stavby súčasného farského kostola sv. Ondreja v Bolešove.

V čase jeho príchodu ako je to zaznamenané v kronike z tej doby bola fara ako i kostol v žalostnom stave. „Fara bola nájdená v najhoršom stave do tej miery, že už mala celkovo zničenú, prehnitú strechu blízko zrútenia...“ „Strecha kostola bola veľmi poškodená....postupne však si vyžaduje opravu i vnútro a exteriér kostola i strecha veže si už vyžaduje opravu....“  Opravy fary a kostola sa realizovali v roku 1921 – 23. Postaral sa aj o nové zvony, ktoré do farnosti priviezli 26.11.1924 a požehnali 30.11.1924. Požehnal ich opát, trenčiansky dekan a farár Rudolf Misz spolu s bolešovským farárom Jánom Mihályfym a nemšovským farárom Rudolfom Miklóšom (veľký zvon s nápisom v materinskom slovenskom jazyku a dedikovaný úcte sv. Cyrila a Metoda s hmotnosťou 460 kg;  stredný zvon s nápisom v materinskom slovenskom jazyku zasvätený úcte sv. Ondreja apoštola, patróna farského kostola s hmotnosťou 266 kg a menší  zvon s nápisom k úcte Blahoslavenej Panny Márie Lurdskej rovnako v slovenskom jazyku s hmotnosťou 114 kg)zvony farnosť splácala takmer dva roky. Išlo o sumu 25 972 korún. V roku 1928 bol dokúpený ešte ďalší zvon 78 kg s vyobrazením sv. Michala Archanjela a do Viesky 9 kg zvonček. Požehnané boli 12.08.1928.

To ale nebolo zďaleka všetko, aj kostol v Pominovci bol v dezolátnom stave. Ako sa píše v dobovej kronike farnosti, pán farár opakovane prosil o pomoc tak uhorskú, ako aj neskôr československú vládu, no pre prastarý kostolík v Pominovci nemohol nájsť podporu. Pomohla až Obchodná banka v Budapešti s pobočkou v Pruskom. Vtedy sa teda podarilo opraviť kostolík. Dala sa nová strecha pokrytá šindľom, opravil sa chór i okná, kostolík sa vybielil z vnútra a tiež sa opravil aj oltár. Dal sa uliať aj 50 kg nový zvon, ktorý bol náhradou za ten, ktorý 10.10.1916 zobrali pre účely vojny. Mohlo by sa zdať, že tieto zásahy neboli odborné, no záznam v kronike hovorí jasne: celá oprava bola vykonaná zhodne s myšlienkou Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku, Bratislava z 20. 8. 1926 no. 732/26, to jest  originálna starobylosť kostola bola vo všetkom zachovaná a samotná strecha kostola bola kvôli konzervácii impregnovaná karbolínom (dechtový olej). Samotná oprava bola vykonaná od Pruštianskeho panstva počas mesiaca septembra 1927 v sume 80 000 korún. Ale stále chýba vnútorná renovácia podlahy, starých obrazov a na vonkajších múroch, ktoré uznal preliminár od Štátneho referátu, ešte sa budú robiť znením reskriptu Štátneho referátu z 2.2. 1928 no. 156/928. Okrem toho, z pravej lásky k sv. krížu, ktorý chýbal na cintoríne vedľa kostola, Jozef Vačkar spojený v panstve Obchodnej banky v samotnom Pominovci, z jeho dobrovoľnej štedrosti na vlastné náklady postavil nový kríž vedľa kostola na tomto cintoríne, ozdobený korpusom Ukrižovaného a namaľovaný, z dobrého dreva, ktorý na základe udeleného súhlasu Najdôstojnejšieho ordinariátu z 31. 3. 1928 no. 627, Ján Mihályfy, nateraz bolešovský farár 9. apríla 1928 za účasti najväčšieho počtu veriacich slávnostne požehnal, na tom istom mieste vo veľkonočný pondelok.“

Pán farár Mihályfy zveľaďoval ale celú farnosť, súčasťou, ktorej bola i filiálka Sedmerovec. Keď sa farníci tejto filiálky rozhodli na vlastné náklady postaviť si kaplnku zasvätenú Božskému srdcu a kríž, samozrejme to podporil. Kaplnku postavili v auguste a septembri v roku 1927. V kaplnke je oltár s portatile s relikviárom na slúženie sv. omše. Najviac sa na stavbe podieľal miestny hájnik Gustáv Prekop, ten zaobstaral na vlastné náklady 380 Kčs, obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Kaplnka bola požehnaná 13.05.1928 Jánom Mihályfym. V Sedmerovci jeho aktivity pokračovali požiadavkou na nový cintorín, vedľa starého, ktorý bol už plný. Cintorín bol vymeraný a spojený so starým v roku 1929. V tom istom roku bola požehnaná aj nová škola (obecná škola). Prvým predsedom školskej stolice novopostavenej školy sa stal Ján Mihályfy, bolešovský farár.

Ján Mihályfy posvätil aj cintorínsky kríž v Obci Piechov (v súčasnosti nový bolešovský cintorín) a to 15.11.1931 o druhej hodine poobede pred litániami. Ďalší kríž požehnal aj v obci Kameničany a to 16.05.1932. A ako o tom píše on sám? Najväčšou radosťou môjho srdca (bola tá), ktorú miestnemu farárovi moji veriaci farníci vo filiálke Kameničany, inak všetci takmer najchudobnejší vo všeobecnej kríze takmer celého sveta, ukázali živý príklad svojej pevnej viery teraz, keďže vo svojom najväčšom odopieraní vyzbierali svoje haliere na nový kamenný kríž v centre obce na väčšiu Božiu slávu v cene 1500 korún.“Kríž si postavili aj v obci Slávnica v centre, ten bol požehnaný 03.09.1933.

Nešlo ale len o zveľaďovanie materiálneho, pán farár Mihályfy nezabúdal ani na duše. Za jeho pôsobenia boli misie v roku 1924 a potom o desať rokov neskôr v roku 1934 od 25.02. – 04.03., tie vykonávali pátri františkáni Chryzostom Bardys a Rudolf Dilong (básnik katolíckej moderny, zomrel v Pittsburghu r. 1986), renovácia misií bola 18.02.1935 a na spoveď prišlo 2000 ľudí a sv. prijímanie prijalo 3600. Ďalšie misie boli v roku 1940 od 25.02. - 03.03. tak isto právomoci dostali od Karola Kmeťka, nitrianskeho biskupa františkáni Chryzostom Bárdys a Viktor Novajovský. Sv. prijímanie prijalo 4000 veriacich

 Taktiež podporoval náboženské združenia. Ctitelia Najsvätejšieho srdca Ježišovho „Na základe biskupského súhlasu č. 3199/34 jezuita a kňaz páter Štefan Polóny z Ružomberka prišiel 25. novembra 1934 organizovať združenie Sdruženie Mužov B. S. J. na 27. nedeľu po Turícach, ktorý mal vo farskom kostole v Bolešove dlhý príhovor k veriacemu ľudu. V nadväznosti na tento príhovor sa do spomenutého združenia zhromaždilo celkovo 71 členov z obvodu farnosti Bolešov s tou podmienkou, aby sa každý mesiac vyspovedali a pristúpili k sv. prijímaniu...  Nateraz už je v združení celkovo 180 mužov a  mladíkov.

Spolok sv. ružencaTak s Božím prianím so súhlasom a vedomím Najdôstojnejšieho nitrianskeho ordinariátu dekrétom z 5. 2. 1941 č. 417/1941 bola učinená obnova Spolku sv. ruženca prostredníctvom pátra Rafaela Lexmana z rádu sv. Dominika a riaditeľa Spolku sv. ruženca z Trenčína dňa 9. marca 1941, pri tejto príležitosti miestny farár v Bolešove a dekan Ján Mihályfy bol menovaný riaditeľom tohto Spolku sv. ruženca  dekrétom zo 6. 3. 1941 č. 4 v Olomouci v konvente Blahoslavenej Nepoškvrnenej Panny Márie provinciálom pátrom Metodom Habánom. Na základe znenia tohto dekrétu môže miestny farár vo všetkých filiálkach i sídle farnosti Bolešov ustanoviť a menovať horliteľov (zelatores) a tiež riaditeľa Spolku sv. ruženca.“

kostol 1Vrcholným dielom pána farára Mihályfyho vo farnosti Bolešov bola stavba nového kostola sv. Ondreja. Nechajme prehovoriť samotného pána farára Mihályfyho : Už od prvých rokov môjho príchodu do tejto farnosti 15. júla 1911, ktorú som obdŕžal výmenou od môjho predchodcu Antona Kuliffaja, ktorý odišiel na moje miesto do Visolají, horela v mojej duši a mojom srdci nádej a dôvera v Božiu prozreteľnosť, miesto starého farského kostola v Bolešove od základu postaviť nový a všeobecným okolnostiam už vyhovujúci kostol. S prianím Božej milosti po mnohých rokoch predsa však s Božou podporou, som dostal horlivého kaplána a spolupracovníka v osobe Štefana Samáka, ktorého spolupráca, horlivá a neprestajná práca umožnila mi môj plán, postaviť nový kostol. A tak sa stalo, že vopred odkázanými skôr mnohými zbierkami so samotnými farníkmi v prítomnosti architekta Mil. Harminc zvážiac čas a miesto a všetky okolnosti, došli sme k takému záveru, že na výstavbu nového kostola vypíšeme konkurz v novinách a kto nám dá súcejší projekt, tomu posunieme výstavbu nového kostola.  Tak stavbu nášho nového kostola obdŕžal Ing. Adamec z Trenčianskych Teplíc.

Potrebná suma zhromaždená od farníkov na výstavbu bola tak vykonaná, že každý farník, počínajúc od miestneho farára Jána Mihályfyho v súvislosti s farskými nehnuteľnosťami bol povinný dať .... 80 korún, v prípade potreby nová zbierka sa zavedie medzi farníkmi.  29. júna 1937 na sviatok sv. Petra a Pavla apoštolov miestny farár za účasti množstva veriaceho ľudu .... rečou ... všetkých bolestnou posledné zbohom povedal starobylému, na mnohých miestach už prasknutému farskému kostolu, ktorý veriacim slúžil počas početných 556 rokov.  Už nasledujúceho dňa, 30. júna 1937 sa začalo s rúcaním starého opotrebovaného kostola až do 22. augusta tohože roku, pretože uholný, základný kameň bol slávnostne požehnaný za prítomnosti množstva veriacich i iných farníkov, dištriktuálnym dekanom Žigmundom Martišomdištriktuálnym dekanom Žigmundom Martišom, nemšovským farárom a titulárnym nitrianskym kanonikom a bol postavený na začiatok stavby nového farského kostola. Pri tejto príležitosti sa na kostol vyzbierala suma najmenej 4 000 korún. Tak práca začala, s ustavičným pokračovaním bola vykonaná, pokiaľ tak s prianím Božím sa nový kostol nepriviedol pod strechu, v roku 1938 bol už celý postavený. V roku 1939 bol skolaudovaný, dňa 5. júla na sviatok sv. Cyrila a Metoda v tomže roku 1939 bol slávnostne konsekrovaný najvznešenejším a najosvietenejším pánom nitrianskym biskupom doktorom Karolom Kmeťkom ku cti sv. Ondreja apoštola a do otvoru hlavného oltára boli vložené ostatky sv. mučeníkov Amanda a Speciosu. Kompletný zväzok samotného aktu požehnania základného kameňa je vložený do kapsule a umiestnený vo vnútornom múre na ľavej strane vedľa dverí vstupujúc bránou do farského kostola. Tak my s Božou pomocou, sme postavili nový kostol a odovzdali ho do duchovného úžitku farníkov. Napokon je hodný zmienky Jozef Bašišak, nateraz okolný notár v Bolešove, ktorý dôkladne napomáhal svojou činnosťou v tom, aby väčšie nehnuteľnosti odovzdali presne určené náležitosti na novopostavený kostol. Vcelku v hotovosti bolo za nový farský kostol v Bolešove vyplatených 650 000 korún. Nový kostol som postavil už v starobe, počítajúc 70 rokov. Hoci som horel v túžbe môjho srdca postaviť nový kostol, predsa len výnimočnej Božej milosti môžem pripísať, že mi dala anjela strážcu v osobe dobrého a horlivého kaplána Štefana Samáka, že som mohol postaviť nový kostol tak okázalý v štruktúre, ako i silný v pevnosti. Pán Boh nech mu odplatí večnými dobrami za nespočetné a mnohé namáhania, ktoré vykonal vo veľkej trpezlivosti a s pokračujúcou horlivosťou tak vo veľkej práci výstavby nového kostola. Ale nech odplatí Pán Boh všetkým, ktorý nám poskytli na výstavbu nového kostola pomocnú ruku. Nový kostol, dom Pána, nech osoží spáse farníkov na mnohé roky, ale i všetkým zomrelým veriacim, za ktorých sa budú v tomto kostole slúžiť sv. omše, nech je im Pán Boh milostivý a láskavý, že mňa, nehodného sluhu, nateraz miestneho farára Pán Spasiteľ od seba neodmietol, ale vo svojej veľkej a nekonečnej dobrote ma prijal k večnému svätostánku, kde môžem chváliť Pána Ježiša, Spasiteľa sveta po všetky veky vekov. Amen.

kostol 2

kostol 3

kostol 4

kostol 5